Hmmm, ťažká bezvýznamná otázka. U mňa ani nešlo o to, kto ma to naučil. Ja si skôr spomínam na ten zážitok z návštev u staršieho bratranca, ktorý mal celú vitrínu s postavenými modelmi v 1/72 s II. svetovej vojny. Pamätám si, ako tam stojím a skoro s posvätnou úctou si ich prezerám. Boli také farebné a pre mňa prekrásne. Aj teraz by som vedel vymenovať, čo tam mal a v akých kamuflážach a v danom type sú tie kamufláže pre mňa doteraz najkrajšie - napríklad déčkový Liberator v púštnej kamo, ten je absolútne neodolateľný... Potom aj môj mladší bratranec začal stavať s otcom modely a ja som pravdepodobne žobronil mamu, aby mi tiež niečo kúpila. Prvé modely som staval s jedným susedom,starším pánom, boli to Plastikarty. Nevedel som zohnať ani farby, jedine tú priloženú striebrenku. Ešte dlho som len lepil. Potom prišli unikolky a prvé Revelky. Miloval som, keď to začalo byť farebné. Vtedy mi nikto veľmi nepomáhal, párkrát som videl ako lepil a maľoval bratranec a ešte jeden starší kamarát, to bolo všetko. Doteraz si pamätám, ako som nadobudol presvedčenie, keď som lepil Lancaster, že je nemožné neodlomiť vrtuľu... Teraz zas nechápem, ako som to robil, že som vždy niečo zlomil. Alebo keď som skúšal prilepiť odlomené koliesko z Maraudera od Revelu nahriatím podvozkovej nohy nad sviečkou... To bola paráda... Škoda, že to nefungovalo, možno by som to robil doteraz. Že som si skrátil a zdeformoval podvozkovú nohu, to mi vôbec nevadilo... Obrovská pomoc bola tá tmavomodrá knižka o plastikovom modelárstve... Následne časopis ABC s jeho článkami a neskôr Revi... No a potom niekde na strednej som naďabil na letku Horehronia v Brezne a tam sa mi trochu otvorili oči. No a ďalší veľký míľnik bol objavenie Modelfóra, ale to som mal tak 28 rokov. Mal som kopu dlhých prestávok, keď som reálne nemohol lepiť (napríklad aj teraz), vnútorne som však nikdy neprestal. Vždy som rozmýšľal, čo by som ešte chcel do zbierky, aké doplnky k tomu dokúpim,čo si postavím, v akej kamufláži, čo na tom pootváram... Však to poznáte. A stále si hovorím, že by som vedel svoj čas využiť aj zmysluplnejšie, ale ten pocit, keď si pár hodín môžem lepiť a maľovať, alebo keď sa po mesiacoch zase raz podarí niečo dokončiť, toho sa zatiaľ nechcem vzdať.